Walter Benjamin videl premenu vnímania sveta ľuďmi svojej doby v dôsledku využitia techniky. S nedôverou prijal film ako niečo, čo premieňa pohľad človeka a vytvára ilúzie a klamy. Techniku vnímal ako tvorcu novej reality a nového pohľadu na svet. Človek sa, podľa Benjamina, pozerá na svet svojimi očami odlišne ako oko kamery. Proces pohľadu na svet prostredníctvom technickej aparatúry tvorí zo zúčastnených bábky vedené technikou. Oko kamery odhaľuje pohľady pre oko inak skryté alebo nepovšimnuté. Rozpitváva svet a nachádza mikrosvety.
Je zaujímavé povšimnúť si, že tento postoj je veľmi podobný aj zmenám, ktoré priniesla Freudova teória hlbinnej psychoanalýzy. Odkrývanie hlbín sveta – na jednej strane materiálneho pomocou optiky a záznamu obrazu, na strane druhej psychoanalýzy duševného. Psychoanalýza odhaľuje pudovo nevedomé, kamera opticky nevedomé súčasti nášho sveta. Benjamin analyzoval filmové námety a prišiel k záveru, že čerpajú z kolektívnych ľudských snov. Tým prekladajú podvedomie do vedomia. Zmenou pohľadu sa však objavuje aj čaro nechceného.
V novej epoche sa človek stal pozorovateľom – jeho schopnosti vnímania sveta sa koncentrujú na vnímanie zrakom.
Keď Benjamin v roku 1936 dopísal svoju esej o umeleckom diele jeho technickej reprodukovateľnosti, správne odhadoval vývoj kultúry.
Fotografia viedla k filmu a k nemu sa postupne pripojil zvukový záznam. Ľudia si veľmi rýchlo navykli na predkladané obrazy v rýchlom slede. Stali sa divákmi, prestali byť aktérmi.
Walter Benjamin diagnostikoval zmenu zmyslového vnímania spôsobenú pohľadom na svet prostredníctvom techniky. Na zmenu vnímania poukázal nie len v prírodnom (biologickom) hľadisku ale aj v historickom. Keďže ľudia v rôznych historických obdobiach rozdielne vnímali svet, vytvorili aj rozdielne umenie ako produkt vnímania. Vo svojej dobe odhalil Benjamín potrebu súčasníkov po prekonávaní jedinečnosti a smerovanie k opakovaniu. Masovosť prerástla do rozmerov, keď je požadovaná štandardizácia jedinečného vo všetkých smeroch, umenie nevynímajúc.6 Zmysel pre rovnaké v spoločnosti zosilnel, hoci sa predmetov človek zmocňuje stále z menšej vzdialenosti.
Zmenila sa technika tvorby umeleckého diela, jeho určenie, zmysel a tým aj jeho vplyvu na spoločnosť. Na zmene techniky môžeme sledovať aj zmenu postoja diváka. Kým technika málo prepracovaná núti diváka k veľkej aktivite, obrazotvornosti a mysleniu, dokonale prepracovaná technika kladie pred oko diváka dokonalé dielo a neočakáva jeho vlastnú aktivitu.
Filmu, ako zástupcovi diela vytvoreného reprodukčnou technikou, vyčíta neschopnosť flexibility v porovnaní s dejom hraným hercami na javisku v aktuálnom čase. Divadlo je priame, kdežto film je nepriamy, neprispôsobivý, bez osobného kontaktu a možnosti zasiahnuť do aktuálnej situácie. Jeho nedeliteľnou súčasťou je stroj, ktorý rozhoduje o konečnom výsledku práce človeka.
Rozvoj priemyslu a rozšírenie strojom do všetkých oblastí života Európanov je ďalším charakterovým znakom novej doby. Stroje ovládajúce aj zmyslové vnímanie. Stroje, ktoré umiestnili človeka do role pasívneho prijímača, ktorý môže hodnotiť ale nie vytvárať, môže byť súčasťou procesu, ale nie je pánom. Benjamín viní techniku v umení za odcudzenie a odľudštenie človeka a za vnímanie tiesne a úzkosti.
Film ako umelecké dielo, nie je takým ako klasická socha alebo olejomaľba. Rozdiel je v nevyhnutnosti použitia aparatúry pri vnímaní diela. Kým sochár vystaví svoje dielo a nechá viesť dialóg medzi svojou prácou a návštevníkom priamo, režisér, ktorý vytvorí film, potrebuje k prezentácii svojho diela prostredníka – technický prístroj.
Reprodukovateľnosť pomocou strojov zmenila vzťah davov k umeniu. Jedinečnosť a neopakovateľnosť nahradila masovosť.
Reakcia na umenie, ktoré je predkladané masám, je vzájomne ovplyvňovaná a kontrolovaná.
Zmenil sa aj pohľad na znázorňovaných ľudí. V novej dobe môže byť hocikto znázorňovaný, každý má na to právo.Film priniesol ešte jednu dôležitú zmenu: vytvára ilúziu času. Pred očami diváka beží čas rýchlejšie alebo pomalšie ako reálny čas. To nedokáže žiadny iný umelecký druh. Film vzal človeku istotu času a priestoru. Vytvoril ilúziu priestoru a času, pričom ten priestor ani čas neexistujú. Je ilúziou úniku z reálneho časopriestoru.
Jedným zo znakov filmu je nárazovať, šok, ktorým pôsobí na prijímateľa. Neprestajný tok informácií pohlcuje diváka a nedovoľuje mu rozjímať. Film vedie diváka zo šoku do šoku. Je nemožné utkvieť na obraze.
Porovnaj: Benjamin, Walter; Iluminácie, Kalligram, Bratislava, 1999, str. 199
7 Považujem za prínosné uvedomiť si, že esej Umelecké dielo v epoche svojej technickej reprodukovateľnosti písal Walter Benjamin v polovici tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Mračná na Európou sa sťahovali. Stroje, ktoré mali pomáhať sa stávali nástrojom ohrozenia a reálny pocit ohrozenia bol stále nástojčivejší.
8 Podobný jav môžeme nájsť aj v hudbe. Film však zamestnáva všetky zmysly, plne vyťažuje vnímanie.
9 Podobné princípy práce s divákom boli využité v dadaizme.
