Autor(i): Roman Moravčík

Vyhľadať články autora:

Národ, to sú najmä kultúra a tradície. Na snímke fujarista Michal Fiľo počas vystúpenia v Banskej Bystrici 14. decembra

2005. Ilustračná snímka:

Profimedia.cz

• Dnešní Slováci sú nielen potomkami Slovanov, ale aj Avarov… A tým sa výpočet vôbec nekončí

Prvým slovenským kráľom bol Svätopluk, ktorý vládol v deviatom storočí Veľkej Morave, prvému kráľovstvu Slovákov. Aspoň podľa dnešného “slovenského kráľa” Roberta Fica. Ako takmer vždy, keď sa politici zapletú do tém vyhradených vedcom, skutočnosť je zložitejšia. (perex)

Ficov výrok, prednesený pri oslavách 15. výročia vzniku Slovenskej republiky v Martine, rozpútal vášnivú politickú debatu. Slovo dostali aj niektorí historici, ktorí sa proti jeho tvrdeniam ohradili. Podľa ich tvrdení sa v časoch Veľkej Moravy, teda v deviatom storočí, ešte nedá hovoriť o Slovákoch, ale len o Slovanoch, ktorí boli aj našimi predkami. Iní sa zase postavili za premiéra. Nemožno pritom ani povedať, že debata skĺzla z odbornej do politickej roviny. Neskĺzla. Tému totiž neotvorili historici, ale premiér.

Ak sa naozaj chceme dopátrať pravdy o tom, nakoľko sme my, ľudské bytosti definujúce samých seba ako Slovákov, príbuzní so “Slovákmi” obývajúcimi územie štátneho útvaru zvaného Veľká Morava, musíme sa ponoriť do hlbokých vôd raného stredoveku.

Pod bránami Benátok

Prví Slovania prišli na územie dnešného Slovenska na prelome piateho a šiesteho storočia. “Prvá overená zmienka o Slovanoch v Európe, ktorí pod bránami Benátok bojujú na strane byzantského vojvodu Belizara, je z roku 512,” tvrdí známy slovenský historik Matúš Kučera.

Pojmy Slovania a Slováci si však nemožno ľubovoľne zamieňať. “Na území Francúzska v tom období žili galské kmene, ktoré sa stali základom pre vznik francúzskeho národa, ale nedajú sa nazvať Francúzmi. Podobne v dnešnom Nemecku žili Frankovia, Sasi, Bavori, Almani a ďalšie kmene, no neboli ešte Nemcami,” konštatuje historik Ján Steinhübel, odborník na obdobie raného stredoveku. Slovania boli podľa neho substrátom, z ktorého vznikol slovenský národ, ale až oveľa neskôr. Medzitým situáciu skomplikovali Avari.

Potomkovia Avarov

Prvým spoľahlivým zdrojom opisujúcim Slovanov na našom území je takzvaná Fredegarova kronika. Jej autor žil v siedmom storočí v dnešnom Francúzsku. Píše o Avaroch, kočovnom barbarskom kmeni, proti nadvláde ktorého sa v roku 623 vzbúrili Slovania pod vedením Sama, obchodníka franského pôvodu. Z našej perspektívy je zaujímavá zmienka o spôsobe života Avarov. Cez leto kočovali a preháňali sa na koňoch, na zimu sa však utiahli do príbytkov Slovanov, ktorí ich museli živiť. Navyše, ako poznamenáva Fredegarova kronika, “manželky i dcéry Slovanov si brali do postelí.” Pri vtedajšej úrovni antikoncepcie z toho možno logicky vyvodiť, že my, dnešní Slováci, sme potomkami nielen vtedajších Slovanov, ale aj Avarov.

Podľa genetika Ľudovíta Kádasiho, ktorý sa venuje skúmaniu genetickej histórie Slovákov, možno o Slovanoch na našom území odvtedy hovoriť skôr na úrovni kultúrnej ako etnickej. “Slovania svojou kultúrou ovplyvnili Avarov, a tak je možné, že Avari sa časom stali z kultúrneho hľadiska Slovanmi,” hovorí Kádasi pre HN. Ako dodáva, národná príslušnosť je po toľkých storočiach rôzneho miešania národov viac záležitosťou subjektívneho pocitu ako etnickej príslušnosti. “Platí to nielen na Slovensku, ale v celej Európe,” dodáva Kádasi.

Vznik národa v uhorskom štáte

Národ sa definuje na základe kultúry, jazyka, tradície a spoločného územia. Všetky tieto faktory sa však v priebehu histórie menili. Pritom identita, teda pocit, že “ja som niekým – Slovákom, Bratislavčanom, katolíkom, a podobne, sa určuje vymedzením sa voči tomu, čím nie som. Identita je o odlišnosti. Ak teda chceme hovoriť o slovenskom národe, musíme podľa Steinhübela datovať jeho vznik najskôr od desiateho storočia. Veľká Morava zanikla v roku 906 a jej časť na území dnešného Slovenska, teda Nitrianske kniežatstvo, sa stala súčasťou uhorského kráľovstva. Tu žijúci Slovania, ktorých môžeme nazvať aj Nitrania, sa vtedy ocitli v novej realite, novým štátnym útvarom izolovaní od ostatných Slovanov. “Na ich označenie sa začal používať výraz Sloveni, respektíve Slovieni, aby sa tak odlíšili od Neslovanov, teda predkov Maďarov, Nemcov a ďalších národov, žijúcich vtedy v novovzniknutom Uhorsku,” pokračuje Steinhübel. Podľa neho bol výraz “Sloveni” naďalej všeobecným názvom celej slovanskej populácie Európy, ale zároveň sa stal špecifickým označením Slovanov žijúcich v Uhorsku.

Podobne vznikli ako národ Slovinci, čo je slovo tiež pochádzajúce z výrazu Sloveni. Išlo o Slovanov žijúcich v stredovekom Korutánsku, ktoré ovládli kmene Bavorov. Nie divu, že si nás vo svete všetci mýlia.

Svätopluk, údajne prvý slovenský kráľ, na smrteľnej posteli poúča synov o lámaní prútov. Ilustrácia: Jozef Cesnak

Svätopluk, údajne prvý slovenský kráľ, na smrteľnej posteli poúča synov o lámaní prútov. Ilustrácia: Jozef Cesnak

Slováci, Slovenky a hovorca

Kedy sa zo Slovenov stali Slováci? Historici sa zhodnú, že k zmene mena došlo na prelome 14. a 15. storočia. Vtedy sa aj u nás udomácnila koncovka “-ák” pochádzajúca zo západoslovanských jazykov, napríklad z češtiny. Rozdiel medzi Slovenmi a Slovákmi je však len v názve, inak ide o ten istý národ. Podobne vznikol podľa Steinhübela názov Poliak, pričom Poliaci sa predtým volali Poľania. “Jazyk je živý, neustále sa vyvíja podľa toho, ako sa mení prostredie, v ktorom sa používa,” dopĺňa historik Vladimír Segeš. Dokumentu napísanému v slovenčine pred dvesto rokmi by sme dnes sotva rozumeli. Aby sme si dokázali predstaviť premeny jazyka, nemusíme načrieť hlboko do minulosti. Výrazom ako internet či hovorca by pred niekoľkými desiatkami rokov rozumel iba málokto.

Historik Matúš Kučera upozorňuje na ďalšiu zaujímavosť: k zmene koncovky došlo len v mužskom rode. Našim príslovečne krásnym ženám sa dodnes hovorí Slovenky, teda ženy Slovenov – nie sú to žiadne Slováčky. Naša krajina je “zem Slovenov” – Slovensko, hovoríme po sloven-sky a čo je naše, je sloven-ské.

Návšteva z Grécka

Logika našepkáva, že ak považujeme Slovákov, respektíve Slovenov, za národ od vzniku uhorského štátu, aj ich rodičia, žijúci v časoch Veľkej Moravy, museli byť Slovákmi. Z tohto hľadiska by sa Robert Fico nemusel mýliť. Ak však hovoríme o národnej príslušnosti, potom hovoríme o osobnom pocite. Zvlášť v regióne strednej Európy, kde má krv toľko farieb, koľko sa tu v minulosti premlelo nárazníkov, kočovníkov, dobyvateľov i obchodníkov.

Je pritom veľmi nepravdepodobné, že by sa obyvatelia Veľkej Moravy cítili iným národom ako ostatní Slovania od Grécka cez Balkán až po Baltské more. Aj keď mali vymedzené územie, čiže Veľkú Moravu, ktorá vznikla v roku 833 spojením Moravského a Nitrianskeho kniežatstva. Kultúrne, tradíciami i jazykovo sa takmer neodlišovali. “Konštantín a Metod, ktorí prišli až zo Solúna (dnešné Thessaloniki v Grécku) si so Slovanmi žijúcimi vo Veľkej Morave bez problémov rozumeli,” zdôrazňuje historik Steinhübel.

Národ, to sú najmä kultúra a tradície. Na snímke fujarista Michal Fiľo počas vystúpenia v Banskej Bystrici 14. decembra 2005. Ilustračná snímka: Profimedia.cz

Národ, to sú najmä kultúra a tradície. Na snímke fujarista Michal Fiľo počas vystúpenia v Banskej Bystrici 14. decembra 2005. Ilustračná snímka: Profimedia.cz

Sloboda, rovnosť a bratstvo národov

S datovaním vzniku národa sa spája ešte jeden veľký problém – na udalosti spred tisícky rokov sa pozeráme cez optiku súčasnosti. “Ľudia mali odpradávna bližšie k niekomu, kto rozumel ich reči, a boli podozrievaví voči cudzincom, ktorým nerozumeli. Skutočná národná identita, ako ju poznáme dnes, sa však začala formovať až rozpadom feudálnej spoločnosti, u nás koncom 18. storočia,” vysvetľuje Vladimír Segeš. Tento proces v celej Európe urýchlila francúzska revolúcia a neskôr napoleonské vojny. Začali sa formovať národné štáty, ľudia si čoraz viac uvedomovali svoju národnú príslušnosť. No v stredoveku bolo všetko inak.

Stredoveké štáty neboli definované národne, ale stavovsky. Ľudia sa nedelili na Slovákov, Maďarov, Nemcov či Talianov, ale na šľachtu a poddaných. Postavenie človeka nesúviselo s tým, akej bol národnosti, ale ako sa vyznamenal v bojoch a nakoľko bol lojálny voči panovníkovi.

Dnešní národovci radi hovoria o tisícročnom útlaku Slovákov. V stredoveku sa však pokojne mohlo stať, že šľachtic slovenského pôvodu utláčal poddaných maďarského pôvodu. “Úradným jazykom v uhorskom kráľovstve, ktorý sa používal v písomnom styku, nebola maďarčina, ale latinčina,” zdôrazňuje Steinhübel.

Diskusia chýba

Obyvatelia Veľkej Moravy sa pravdepodobne považovali prioritne za príslušníkov jednotlivých kmeňov, až potom za Slovanov. Tí, čo žili vo východnej časti veľkomoravského územia, teda v Nitrianskom kniežatstve ležiacom približne na dnešnom západnom Slovensku, sa zasa s najväčšou pravdepodobnosťou “hlásili” k Nitranom či Nitravanom.

Odborná debata historikov by sa mohla uberať smerom, nakoľko možno Nitranov žijúcimi vo Veľkej Morave v deviatom storočí stotožniť so Slovákmi v Uhorsku z desiateho storočia. Podľa historika Matúša Kučeru má naše dejepisectvo v tomto veľké rezervy. “Kto sa tomu venoval za Rakúsko-Uhorska, bol označený za pansláva a zavretý. Za Československa bol označený za slovenského buržoázneho nacionalistu,” vysvetľuje. Ešte v 30. rokoch minulého storočia sa totiž presadzovala idea, že žiadny slovenský národ neexistuje, že je len československý národ, čo vlastne znamenalo český národ. Podľa neho máme dnes konečne prvé slobodnejšie obdobie, keď sa môže otvoriť odborná diskusia na tému histórie Slovákov.

Je iba na škodu, že namiesto toho, aby sa o týchto témach “hádali” historici, stávajú sa populistickou rétorikou politikov.

• tento článok som prevzal z www.hnonline.sk