All posts by anaton

Benjamin Walter

  • Explikácia zmeny na zmenách hodnôt umenia
  • Walter Benjamin zomrel v roku 1940, v čase katastrôf 2. svetovej vojny. Tvoril v čase predzvestí udalostí holokaustu, vrážd, znesvätení, smrteľných omylov, intenzívnej atmosféry nereverzibilnej zmeny. Zomrel práve v čase, keď sa svet definitívne prerodil do svojej novej doby. Premena nezasiahla len Európu a nemala dosah len na Ameriku. Ovplyvnila chod celej Zeme.
  • Proces premeny Európy naštartoval objav masovej technickej reprodukcie umeleckých diel a asimilovanie týchto reprodukčných techník medzi umelecké techniky. K tejto problematike sa vyjadril v známej eseji Umelecké dielo v epoche svojej technickej reprodukovateľnosti.
  • Umelecké diela boli vždy reprodukovateľné, ako píše Benjamin. To, čo raz bolo urobené rukou človeka mohol urobiť niekto ďalší opäť. Ale reprodukcie rozvinuté v 19. storočí majú celkom iný charakter a odlišný vplyv ako reprodukcie robené dovtedy. Benjamin správne postrehol charakter masovosti reprodukcií. Kým vytvoriť kópiu mramorovej sochy bolo časovo, materiálovo a napokon aj fyzicky náročné, litografické reprodukcie boli vytvorené presne, rýchlo a vo veľkom počte. Podobne ako kníhtlač urýchlila šírenie slova, litografia spustila šírenie obrazu.
  • Ešte ďalej sa však reprodukovanie posunulo po roku 1826, keď bolo vytvorená prvá fotografia.3 Benjamín poukazuje na absenciu potrebných schopností ľudskej ruky pri práci fotografa.

  • Na vyhotovenie fotografie nie je potrebné využiť rukodielnu prácu, celkom postačuje oko. Dôsledkom toho je zrýchlenie zaznamenávania ale aj následného vnímania, keďže oko je rýchlejšie ako ruka, oko drží krok s rečou, ruka drží krok s písmom.
  • Technické postupy sa stali nie len cestou reprodukcie, ale vydobyli si postavenie aj ako samostatné umelecké tvorčie postupy.4
  • Benjamin skúmal vzťah kópie a originálu.

  • Odlíšil jasne rozdiely medzi oboma.
  • Kópii chýba k tomu, aby bola originálom pravosť alebo, ako to nazýva Benjamín, Tu a Teraz.

  • Akokoľvek dokonalá kópia nemôže byť v aktuálnom čase na aktuálnom mieste originálu.

  • Originál je neopakovateľný, pretože kópia nikdy nemôže vytvoriť vzťahy, ktoré originál obsahuje.
  • Pravosť je nereprodukovateľná.

  • Kópia nie je falzifikát, ako Benjamín prízvukuje.

  • Kópia priznáva, že je kópiou. Súčasne Benjamin poukazuje na kladné stránky kópie – môže zachytiť a odprezentovať podrobnosti, ktoré sú bežne pre diváka ľahko prehliadnuteľné alebo celkom mimo jeho optiky.

  • Okrem toho vyzdvihuje schopnosť kópie dostať sa do situácií, ktoré sú nedostupné originálu.
  • Napriek poukázaniu na pozitívne hodnoty kópie, vyjadril svoje vážne obavy nad tým, že kópia znehodnocuje originalitu diela, jeho „Tu a Teraz“.
  • Benjamin nazýva to, čo dielo v kópii stráca, pojmom „aura“.

  • Umenie je deauratizované.

  • Auru stráca kópiami nielen samotná kópia ale aj dielo, keďže kópie vytvárajú ilúziu, že dielo je možné vzhliadnuť aj inde, než na jedinom mieste sveta ako originál.
  • 5 Hodnota jedinečnosti mizne, umenie je deauratizované.

  • Jedinečnosť je nahradzovaná masovosťou.

  • Na inom mieste, v eseji Jednosmerná ulica (Benjamin,1999), vyjadril rozdiel medzi dokumentom a umeleckým dielom.

  • Dokument určuje na vzdelanie masám, umenie je pre neho jedinečné a určené jednotlivcovi. Umelecké dielo je syntézou, dokument využíva analýzu.

  • Dokument je nevinný (aj keď nie nestranný!), umelecké dielo je bojovník.
  • 3 Vynález fotografie videl ako bod zlomu veku aj Argo, keď predniesol svoju reč v roku 1839 pred Poslaneckou komorou.

  • Videl možnosti využitia aj potenciu nových objavov vyplývajúcich z objavu fotografie. (Tento príklad uvádza Benjamin v Malé dejiny fotografie,1931, In: Benjamin 1999)
  • 4 Napokon, ešte aj dnes im hovorím „nové“ médiá.

  • V každodennom živote sú neodmysliteľnou súčasťou, ale v oficiálne sú stále nové, vzhľadom na ich relatívne krátku históriu.

  • Hoci svet 20. a 21. storočia je oveľa rýchlejší a vnímanie času sa výrazne urýchlilo, predsa potrebujú tieto technické prostriedky dlhú dobu na úplnú asimiláciu medzi akreditované obory.
  • 5 Ono „Tu a Teraz“ sa netýka len umeleckého diela.

  • Strata autenticity je v dnešnej spoločnosti navýsosť aktuálna.

  • Aj reprodukcia sveta, virtualita návštevy alebo rozhovoru je odobratím jedinečnosti.

História “Slovákov”

Autor(i): Roman Moravčík

Vyhľadať články autora:

Národ, to sú najmä kultúra a tradície. Na snímke fujarista Michal Fiľo počas vystúpenia v Banskej Bystrici 14. decembra

fujara_nebo_obloha_folklor_vv.jpg

2005. Ilustračná snímka:

Profimedia.cz

  • Dnešní Slováci sú nielen potomkami Slovanov, ale aj Avarov… A tým sa výpočet vôbec nekončí

Prvým slovenským kráľom bol Svätopluk, ktorý vládol v deviatom storočí Veľkej Morave, prvému kráľovstvu Slovákov. Aspoň podľa dnešného “slovenského kráľa” Roberta Fica. Ako takmer vždy, keď sa politici zapletú do tém vyhradených vedcom, skutočnosť je zložitejšia. (perex)

Ficov výrok, prednesený pri oslavách 15. výročia vzniku Slovenskej republiky v Martine, rozpútal vášnivú politickú debatu. Slovo dostali aj niektorí historici, ktorí sa proti jeho tvrdeniam ohradili. Podľa ich tvrdení sa v časoch Veľkej Moravy, teda v deviatom storočí, ešte nedá hovoriť o Slovákoch, ale len o Slovanoch, ktorí boli aj našimi predkami. Iní sa zase postavili za premiéra. Nemožno pritom ani povedať, že debata skĺzla z odbornej do politickej roviny. Neskĺzla. Tému totiž neotvorili historici, ale premiér.

Ak sa naozaj chceme dopátrať pravdy o tom, nakoľko sme my, ľudské bytosti definujúce samých seba ako Slovákov, príbuzní so “Slovákmi” obývajúcimi územie štátneho útvaru zvaného Veľká Morava, musíme sa ponoriť do hlbokých vôd raného stredoveku.

Pod bránami Benátok

Prví Slovania prišli na územie dnešného Slovenska na prelome piateho a šiesteho storočia. “Prvá overená zmienka o Slovanoch v Európe, ktorí pod bránami Benátok bojujú na strane byzantského vojvodu Belizara, je z roku 512,” tvrdí známy slovenský historik Matúš Kučera.

Pojmy Slovania a Slováci si však nemožno ľubovoľne zamieňať. “Na území Francúzska v tom období žili galské kmene, ktoré sa stali základom pre vznik francúzskeho národa, ale nedajú sa nazvať Francúzmi. Podobne v dnešnom Nemecku žili Frankovia, Sasi, Bavori, Almani a ďalšie kmene, no neboli ešte Nemcami,” konštatuje historik Ján Steinhübel, odborník na obdobie raného stredoveku. Slovania boli podľa neho substrátom, z ktorého vznikol slovenský národ, ale až oveľa neskôr. Medzitým situáciu skomplikovali Avari.

Potomkovia Avarov

Prvým spoľahlivým zdrojom opisujúcim Slovanov na našom území je takzvaná Fredegarova kronika. Jej autor žil v siedmom storočí v dnešnom Francúzsku. Píše o Avaroch, kočovnom barbarskom kmeni, proti nadvláde ktorého sa v roku 623 vzbúrili Slovania pod vedením Sama, obchodníka franského pôvodu. Z našej perspektívy je zaujímavá zmienka o spôsobe života Avarov. Cez leto kočovali a preháňali sa na koňoch, na zimu sa však utiahli do príbytkov Slovanov, ktorí ich museli živiť. Navyše, ako poznamenáva Fredegarova kronika, “manželky i dcéry Slovanov si brali do postelí.” Pri vtedajšej úrovni antikoncepcie z toho možno logicky vyvodiť, že my, dnešní Slováci, sme potomkami nielen vtedajších Slovanov, ale aj Avarov.

Podľa genetika Ľudovíta Kádasiho, ktorý sa venuje skúmaniu genetickej histórie Slovákov, možno o Slovanoch na našom území odvtedy hovoriť skôr na úrovni kultúrnej ako etnickej. “Slovania svojou kultúrou ovplyvnili Avarov, a tak je možné, že Avari sa časom stali z kultúrneho hľadiska Slovanmi,” hovorí Kádasi pre HN. Ako dodáva, národná príslušnosť je po toľkých storočiach rôzneho miešania národov viac záležitosťou subjektívneho pocitu ako etnickej príslušnosti. “Platí to nielen na Slovensku, ale v celej Európe,” dodáva Kádasi.

Vznik národa v uhorskom štáte

Národ sa definuje na základe kultúry, jazyka, tradície a spoločného územia. Všetky tieto faktory sa však v priebehu histórie menili. Pritom identita, teda pocit, že “ja som niekým – Slovákom, Bratislavčanom, katolíkom, a podobne, sa určuje vymedzením sa voči tomu, čím nie som. Identita je o odlišnosti. Ak teda chceme hovoriť o slovenskom národe, musíme podľa Steinhübela datovať jeho vznik najskôr od desiateho storočia. Veľká Morava zanikla v roku 906 a jej časť na území dnešného Slovenska, teda Nitrianske kniežatstvo, sa stala súčasťou uhorského kráľovstva. Tu žijúci Slovania, ktorých môžeme nazvať aj Nitrania, sa vtedy ocitli v novej realite, novým štátnym útvarom izolovaní od ostatných Slovanov. “Na ich označenie sa začal používať výraz Sloveni, respektíve Slovieni, aby sa tak odlíšili od Neslovanov, teda predkov Maďarov, Nemcov a ďalších národov, žijúcich vtedy v novovzniknutom Uhorsku,” pokračuje Steinhübel. Podľa neho bol výraz “Sloveni” naďalej všeobecným názvom celej slovanskej populácie Európy, ale zároveň sa stal špecifickým označením Slovanov žijúcich v Uhorsku.

Podobne vznikli ako národ Slovinci, čo je slovo tiež pochádzajúce z výrazu Sloveni. Išlo o Slovanov žijúcich v stredovekom Korutánsku, ktoré ovládli kmene Bavorov. Nie divu, že si nás vo svete všetci mýlia.

Svätopluk, údajne prvý slovenský kráľ, na smrteľnej posteli poúča synov o lámaní prútov. Ilustrácia: Jozef Cesnak

Svätopluk, údajne prvý slovenský kráľ, na smrteľnej posteli poúča synov o lámaní prútov. Ilustrácia: Jozef Cesnak

Slováci, Slovenky a hovorca

Kedy sa zo Slovenov stali Slováci? Historici sa zhodnú, že k zmene mena došlo na prelome 14. a 15. storočia. Vtedy sa aj u nás udomácnila koncovka “-ák” pochádzajúca zo západoslovanských jazykov, napríklad z češtiny. Rozdiel medzi Slovenmi a Slovákmi je však len v názve, inak ide o ten istý národ. Podobne vznikol podľa Steinhübela názov Poliak, pričom Poliaci sa predtým volali Poľania. “Jazyk je živý, neustále sa vyvíja podľa toho, ako sa mení prostredie, v ktorom sa používa,” dopĺňa historik Vladimír Segeš. Dokumentu napísanému v slovenčine pred dvesto rokmi by sme dnes sotva rozumeli. Aby sme si dokázali predstaviť premeny jazyka, nemusíme načrieť hlboko do minulosti. Výrazom ako internet či hovorca by pred niekoľkými desiatkami rokov rozumel iba málokto.

Historik Matúš Kučera upozorňuje na ďalšiu zaujímavosť: k zmene koncovky došlo len v mužskom rode. Našim príslovečne krásnym ženám sa dodnes hovorí Slovenky, teda ženy Slovenov – nie sú to žiadne Slováčky. Naša krajina je “zem Slovenov” – Slovensko, hovoríme po sloven-sky a čo je naše, je sloven-ské.

Návšteva z Grécka

Logika našepkáva, že ak považujeme Slovákov, respektíve Slovenov, za národ od vzniku uhorského štátu, aj ich rodičia, žijúci v časoch Veľkej Moravy, museli byť Slovákmi. Z tohto hľadiska by sa Robert Fico nemusel mýliť. Ak však hovoríme o národnej príslušnosti, potom hovoríme o osobnom pocite. Zvlášť v regióne strednej Európy, kde má krv toľko farieb, koľko sa tu v minulosti premlelo nárazníkov, kočovníkov, dobyvateľov i obchodníkov.

Je pritom veľmi nepravdepodobné, že by sa obyvatelia Veľkej Moravy cítili iným národom ako ostatní Slovania od Grécka cez Balkán až po Baltské more. Aj keď mali vymedzené územie, čiže Veľkú Moravu, ktorá vznikla v roku 833 spojením Moravského a Nitrianskeho kniežatstva. Kultúrne, tradíciami i jazykovo sa takmer neodlišovali. “Konštantín a Metod, ktorí prišli až zo Solúna (dnešné Thessaloniki v Grécku) si so Slovanmi žijúcimi vo Veľkej Morave bez problémov rozumeli,” zdôrazňuje historik Steinhübel.

Národ, to sú najmä kultúra a tradície. Na snímke fujarista Michal Fiľo počas vystúpenia v Banskej Bystrici 14. decembra 2005. Ilustračná snímka: Profimedia.cz

Národ, to sú najmä kultúra a tradície. Na snímke fujarista Michal Fiľo počas vystúpenia v Banskej Bystrici 14. decembra 2005. Ilustračná snímka: Profimedia.cz

Sloboda, rovnosť a bratstvo národov

S datovaním vzniku národa sa spája ešte jeden veľký problém – na udalosti spred tisícky rokov sa pozeráme cez optiku súčasnosti. “Ľudia mali odpradávna bližšie k niekomu, kto rozumel ich reči, a boli podozrievaví voči cudzincom, ktorým nerozumeli. Skutočná národná identita, ako ju poznáme dnes, sa však začala formovať až rozpadom feudálnej spoločnosti, u nás koncom 18. storočia,” vysvetľuje Vladimír Segeš. Tento proces v celej Európe urýchlila francúzska revolúcia a neskôr napoleonské vojny. Začali sa formovať národné štáty, ľudia si čoraz viac uvedomovali svoju národnú príslušnosť. No v stredoveku bolo všetko inak.

Stredoveké štáty neboli definované národne, ale stavovsky. Ľudia sa nedelili na Slovákov, Maďarov, Nemcov či Talianov, ale na šľachtu a poddaných. Postavenie človeka nesúviselo s tým, akej bol národnosti, ale ako sa vyznamenal v bojoch a nakoľko bol lojálny voči panovníkovi.

Dnešní národovci radi hovoria o tisícročnom útlaku Slovákov. V stredoveku sa však pokojne mohlo stať, že šľachtic slovenského pôvodu utláčal poddaných maďarského pôvodu. “Úradným jazykom v uhorskom kráľovstve, ktorý sa používal v písomnom styku, nebola maďarčina, ale latinčina,” zdôrazňuje Steinhübel.

Diskusia chýba

Obyvatelia Veľkej Moravy sa pravdepodobne považovali prioritne za príslušníkov jednotlivých kmeňov, až potom za Slovanov. Tí, čo žili vo východnej časti veľkomoravského územia, teda v Nitrianskom kniežatstve ležiacom približne na dnešnom západnom Slovensku, sa zasa s najväčšou pravdepodobnosťou “hlásili” k Nitranom či Nitravanom.

Odborná debata historikov by sa mohla uberať smerom, nakoľko možno Nitranov žijúcimi vo Veľkej Morave v deviatom storočí stotožniť so Slovákmi v Uhorsku z desiateho storočia. Podľa historika Matúša Kučeru má naše dejepisectvo v tomto veľké rezervy. “Kto sa tomu venoval za Rakúsko-Uhorska, bol označený za pansláva a zavretý. Za Československa bol označený za slovenského buržoázneho nacionalistu,” vysvetľuje. Ešte v 30. rokoch minulého storočia sa totiž presadzovala idea, že žiadny slovenský národ neexistuje, že je len československý národ, čo vlastne znamenalo český národ. Podľa neho máme dnes konečne prvé slobodnejšie obdobie, keď sa môže otvoriť odborná diskusia na tému histórie Slovákov.

Je iba na škodu, že namiesto toho, aby sa o týchto témach “hádali” historici, stávajú sa populistickou rétorikou politikov.

  • tento článok som prevzal z www.hnonline.sk